Zaviazal sa, že jeho život bude patriť deťom

„Som praktický a terénny pracant, ktorý túži s deťmi, animátormi, pedagógmi a rodičmi komunikovať a robiť tento svet lepším,“ konštatuje Juraj Šimkovič autor knihy Naivná pedagogika z praxe BUĎTE VZOROM PRE VAŠE DETI, na ktorej spolupracovala aj školáčka Miška. O tom, ako vznikol tento projekt, čomu alebo lepšie povedané komu všetkému sa Juraj aj popri svojej práci učiteľa a manažéra šťastia venuje, čo ho spája so saleziánkami a čo by poradil nielen im, ale i rodičom a samotným deťom či mladým, nám prezradil na nasledujúcich riadkoch.

 

Keď sa povie Juraj Šimkovič, predstavím si svojho suseda z paneláku, kde bývali moji rodičia a chalana, ktorý ako ja navštevoval saleziánske mládežnícke stredisko Kaťák v Dubnici nad Váhom, čo o sebe hovoríš ty?

Myslím si, že som obyčajný chalan, ktorý mal v živote šťastie na ľudí. V mojom okolí sa pohybuje mnoho inšpiratívnych ľudí. Sprevádzajú ma životom. Som dušou malý chalan, ktorý sleduje ľudí okolo, všíma si najmä ich pozitívne vlastnosti a snažím sa vyskladať seba z tých najlepších kúskov. Nezatváram oči pred tými nesprávnymi krokmi a snažím sa vyvarovať ich nasledovaniu. Padám a vstávam. Občas sa cítim ako veľký rojko, no aj keď cítim demotiváciu, vždy príde signál, že to na čom pracujem má skutočne zmysel. Rád sa zamýšľam práve nad správaním don Bosca, ktorého systém ovplyvnil aj moje pôsobenie medzi mladými. Jemu sa prisnilo mnoho snov, ktoré ho viedli životom. Mne sa prisnil v roku 2010 jeden, po ktorom som sa zaviazal, že môj život bude patriť deťom, spoločenstvám a rodinám na Slovensku.

 

Mal si aj nejaký kontakt so sestrami saleziánkami, ovplyvnilo to tvoje životné povolanie vychovávateľa?

 Od malého chalana som bol skautom a miništrantom u saleziánov v Dubnici nad Váhom. Za mojich animátorských čias u nás pôsobili aj saleziánky.  V tých časoch spolupráca bola vlažná a my chalani sme ku nim chodiť nechceli, bolo to také „babské“, pripadalo nám to nuda. Príchodom Aničky Mališovej sa to trošku zmenilo. Pozvala nás ku nim na návštevu a povedala o vízií, že by aj chalani spolupracovali so saleziánkami. Najskôr jedným táborom, no časom sa z toho stala skvelá spolupráca. Vysokú školu som si vybral síce podľa seba. Pracovať s deťmi som veru na plný úväzok nechcel a škola to bola vraj ľahká. Prišla však Evička Rušinová, ona ma asi najviac zapálila pre prácu s deťmi a mládežou. Ukázala mi však čo sa skrýva vo mne a čo dokážem druhým odovzdať. Vtedy sme v Kaťáku začali žiť naše motto: „Dávam ďalej čo som dostal.“ Už počas štúdia na vysokej škole som pracoval v školstve a komerčnom sektore. Vždy sa však rád vraciam do DOMKY a LAURY na nejakú besedu či aktivitu spojenú so športom či animátorským životom.

 

Predstav nám svoj projekt Naivná pedagogika z praxe BUĎTE VZOROM PRE VAŠE DETI.

Minulý rok sa mi podarilo vďaka mnohým priateľom a podporovateľom vydať prvú knihu Naivná pedagogika z praxe: 15 rokov medzi „malými veľkými“ školiteľmi kde píšem o zážitkoch s deťmi, analyzujem ich detskou dušou dospeláka a v úvahách premýšľam nad tým, čo ma deti počas 15 rokov medzi nimi naučili. V čom mi boli príkladom. Napriek tomu, že som bol bežný dospelák, ktorý veľmi neveril ich snom a na základe svojej cesty si povedal: ešte sú naivné.

Analyzoval som svoju cestu, kedy som premýšľal nad rôznymi možnosťami, napr. stať sa trapistickým mníchom alebo saleziánom. Vyhrala cesta práce s deťmi bez zasväteného života. Po tejto analýze som si uvedomil svoju vlastnú pýchu. Ako som zabudol na to, že som tiež bol dieťa a ako som sa začal správať ako bežný autoritatívny dospelák. Napriek tomu som si obľubu detí vždy vedel získať. Začal som sa s nimi viac rozprávať, počúvať ich a pýtať sa na dôležitejšie otázky. Prekvapili ma, ich sny a túžby nie sú vôbec naivné. To skôr my dospelí si nenájdeme čas na to, aby sme využili svoje kontakty a schopnosti a pomohli im splniť si sen.

Naivná pedagogika z praxe BUĎTE VZOROM PRE VAŠE DETI je pokračovanie prvého dielu. Nepísal som ho však sám. Spolupracovala so mnou Miška, vtedy 9 ročné dievčatko, ktorej sen bol stať sa autorkou a ilustrátorkou. Jej mamina mi poslala príbeh, ktorý napísala a našiel som v ňom veľa odkazov a inšpirácie byť lepším. Miška napísala ďalšie príbehy, vymysleli sme koncept knihy, ktorá je z časti pracovným zošitom. Miškine príbehy som analyzoval, zapísal k nim moje konkrétne skúsenosti zo života. V knihe sú miesta na zamyslenie sa, na konfrontáciu s autorom, na vypísanie ďalších krokov ako byť lepším animátorom, rodičom či pedagógom.

Vytvorili sme kampaň cez portál startlab. V tejto kampani hlásame jednu myšlienku v troch oblastiach:

  1. Spolupráca detského sveta a sveta dospelých
  2. Spolupráce medzi autormi zo Slovenska ako vzor pre deti a mládež
  3. Spolupráce autorov s rodinnými centrami, neziskovými organizáciami a školami

Myslím si, že ako mne sa plní sen napísať pokračovanie prvej knihy, tak sa plní sen aj Miške. Túžime položiť základný kameň a inšpirovať druhých k ďalším spoluprácam dospelého a detského sveta.

 

Okrem toho, kde všade sa angažuješ?

Aktuálne pôsobím v Súkromnej základnej škole v Novej Dubnici ako učiteľ a manažér šťastia. Rád vymýšľam nové a netradičné veci a tak vznikol náš experiment Šťastná škola. Snažíme sa o prepojenie učiteľov, rodičov i detí ku vzájomnej spolupráci a spokojnosti.

Od minulého roka mám nové životné motto: „Inšpiruj seba i druhých.“ Tak sa snažím každý deň žiť túto myšlienku, chodiť do práce s maximálnou chuťou inšpirovať druhých a sám odchádzať obohatený.

Preto mi asi práca v školstve nestačí. S kamarátom Freďom sme založili občianske združenie Cakumprásk. Je to našou vášňou, obaja sa venujeme iným činnostiam ale keď je možnosť robíme akcie zamerané na zábavu ale najmä súdržnosť tímov prostredníctvom zážitkovej pedagogiky pre škôlky, školy, organizácie. Minulý školský rok sme si dali cieľ a prešli sme 91 hradov, zámkoch a zrúcanín Slovenska, spísali sme cestopis do knihy, ktorú riešime s vydavateľstvom, snáď sa jej dočkámeJ

Vďaka myšlienke Naivnej pedagogiky som sa stal garantom programu Otec, mama, poď mi čítať, ktorý zastrešuje Nadácia Panta Rhei a cieľom je poukázať na dôležitosť čítania v rodinách.

V tomto školskom roku vytvorili tri ambiciózne dievčatá rozvojový program IAMbitious. Leto predtým sme sa stretli a rozprávali o tom, ako by to šlo zaviesť v našom Trenčianskom kraji. Slovo dalo slovu a stal som sa advisorom a mentorom v tomto programe, ktorý rozvíja mladých ľudí vo veku od 14 do 19 rokov.

Taktiež som dostal ponuku zapojiť sa prostredníctvom LEAF Academy do programu Mentor inkubátor, kde študujem a rozvíjam sa v kompetenciách mentora a mojim snom je pokračovať v tejto práci a pomáhať začínajúcim učiteľom stať sa pre svoje deti vzorom.

 

Máš nejaké predstavy o budúcnosti, čo všetko chceš dosiahnuť?

Tých plánov je naozaj veľa. V prvom rade by som chcel byť poriadnym chlapom a pomáhať svojim príkladom pre chalanov mladšieho veku zorientovať sa v tom chaose, v ktorom som sa počas mladíckych čias ocitol sám. Časom určite byť otcom rodiny.

Z tých profesionálnych snov túžim po zmene pohľadu na vzťahy a spoluprácu medzi deťmi a dospelými, ale najmä medzi dospelými. O pár mesiacov k tomuto účelu zakladám svoj blog Naivnej pedagogiky. Budem v ňom písať o ľuďoch zo svojho okolia. Hovoriť o našom zoznámení a o emócií, ktorú títo ľudia vo mne zanechali a projektoch, na ktorých pracujú oni. Aby sme mali prehľad viacerí, že netreba byť mediálne slávnymi alebo si ku svojim činom brať kameru. Môžeme slúžiť a pomáhať druhým v tichosti.

V neposlednom rade by som bol nadšený keby sa mi aj mojou malou troškou podarí zmeniť niečo v školstve. Určite neplánujem stať sa ministrom alebo si založiť vlastnú školu. Som praktický a terénny pracant, ktorý túži s deťmi, animátormi, pedagógmi a rodičmi komunikovať a robiť tento svet lepším.

 

Čo vo výchove detí považuješ za najdôležitejšie?

Asi sa nedá povedať, že najdôležitejšie. Je to skôr súbor rôznych faktorov, no prvými z nich sú určite vlastný príklad a autenticitu. Vždy sa snažím ukázať deťom to aký som aj so svojimi slabosťami, no s motiváciou posúvať sa vpred. Pracovať zodpovedne a s chuťou. Vždy si spomeniem na svoje detstvo – získali si ma dospelí ľudia, ktorí boli ku mne úprimní a aj mali svoje vízie. Asi nikdy však nebudeme dokonalými a bez chyby. Nebojme sa priznať si to, deti ocenia, keď po našej chybe za nimi prídeme a ospravedlníme sa im. Ďalšou dôležitou časťou výchovy je nastavenie hraníc. Na jednej prednáške na stretnutí strediskových rád DOMKY to pekne nazvala jedna účastníčka: milostivé hranice. Túto definíciu milostivých hraníc mi doplnili kamarátky, s ktorými sme prednášali na konferencií Sympózium, ktorú organizovali ľudia zo Slovenského skautingu: „Nech pre deti organizujete akciu, chystáte alebo už realizujete program či výučbu, robte to s láskou.“ Pripomenuli mi mnohé myšlienky práve od jednej z najúžasnejších žien sveta: Matky Terezy.

 

Čo by si odporúčal nám sestrám saleziánkam, ako podstatnú vec v našom poslaní?

Odporúčal? Skôr by som vás chcel povzbudiť. Môžem k tomu použiť svoj príbeh. Tiež som bol nezbedný chalan, ktorý chcel len vymýšľať, robiť druhým nervy a baviť sa ako ich rýchlo vyprovokujem. Neskôr ma viac ako stredisko zaujímali dievčatá z triedy, experimentovali sme s cigaretami a alkoholom. Kedysi by som nepovedal, že práve ja budem mať také šťastie pracovať na tak úžasných projektoch a vzájomne sa inšpirovať. Mnoho z vás to so mnou v týchto časoch nevzdali, dali ste mi dôveru a veľa ste so mnou komunikovali, pýtali sa. Aj keď to bolo často náročné a dal som svojou tvrdohlavosťou zabrať každému, kto sa snažil mi pomôcť a posunúť sa ďalej.

Za všetkých vašich zverencov vás prosím o trpezlivosť aj s nami „nezbedníkmi“. Aspoň svojim príkladom vás chcem povzbudiť. Spomeňte si na tento môj príklad, keď sa dostanete do náročnej situácie s mladými a budete mať chuť strhnúť si závoj od zúfalstva. Vaša práca má zmysel aj keď možno nebudeme vždy 100%tní.

 

Odkázal by si niečo aj rodičom detí?

 Moje prvé slová pre rodičov detí? Ďakujem vám všetkým za obetu, ktorú robíte. Obetujete svoj čas, peniaze, maminy aj svoje telá, farbu vlasov a nervové vlákna. Často bez odozvy a vďačnosti za to, čo robíte. Ďakujem za všetky deti, ktoré majú rodičov, čo sa snažia. Rád by som povzbudil aj vás, vydržte to s deťmi, hoci je doba ťažšia a vaše deti sú zo všetkého okolo zmätenejšie ako ste boli vy vo vašej mladosti. Ukazujte im naďalej vzor a buďte pri nich i keď padnú. Myslím, že najkrajšie je to vyjadrené v podobenstve o márnotratnom synovi. Je to však poriadna výzva na odovzdanie takej lásky k deťom, keď si to občas nevážia.

Nič nie je stratené ak ste aj rodič, ktorý zlyháva. Prijmite pokorne svoje slabosti a povedzte o nich svojim deťom, vysvetlite im, že ste tiež len ľudia. Nájdite si na nich čas, choďte spolu na prechádzku, darujte si to najvzácnejšie, to, čo sa už nevráti a to je čas. Veľmi fandím každému rodičovi, ktorý s láskou pristupuje ku svojim deťom.

 

Máš nejaké posolstvo  aj pre deti, či mladých?

Cítite sa tak ako som sa cítil kedysi ja? Že nikdy nechcete dospieť, lebo dospelý život je nudný, je v ňom veľa práce a žiadna zábava? Nebojte sa, dospelý život nie je len o trápení a utrpení, hoci nám to mnohí denno-denne ukazujú. Aj keď ich média podporujú svojou negativitou. To ako sa budú cítiť naši rodičia a dospelí z časti závisí aj na nás. Chápem, že máte strach a cítite občas nepochopenie. Zažil som to isté a zažívam to dodnes. Nežijeme v Harry Potterovi aby stačilo raz poraziť Voldemorta a budeme žiť šťastne do konca života. Budeme musieť bojovať častejšie ako by sme chceli. Ľahšie sa aj Harrymu bojovalo keď mal pri sebe svojich verných priateľov, ktorí ho sprevádzali celých 7 dielov.

O tieto priateľstvá sa však musel starať. Spraviť veľa ťažkých rozhodnutí, kompromisov, isto často povedal slovíčka ako prosím, prepáč, ďakujem. Nebojte sa ich využívať aj vy. Prosím keď by sme potrebovali pomôcť, prepáč ak niečo v menšej či väčšej veci pokazíme, ďakujem, keď si to druhý zaslúži. Nielen vtedy keď dostaneme od otca nový mercedes, ale v každej drobnosti. Všímajte si drobné prejavy, buďte s nami dospelými trpezlivý a ja vám sľubujem, že sa s vami deťmi ale i dospelými budem rád stretávať a spoločne rozprávať sa o tom ako žiť naše vzťahy jednoduchšie, s väčšou láskou a pozornosťou. Ako uviesť Naivnú pedagogiku z praxe do praxe v našich rodinách, spoločenstvách či školách.

 

Dagmara Čepelová

Foto: archív Juraj Šimkovič

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk