Často som sa so sestrami rozprávala o ich živote

Byť učiteľkou bol vždy jej sen a preto študuje učiteľstvo biológie a chémie. Aj keď mnoho času trávi v Nitre, pochádza z Ružomberka a rada sa tam vracia. Má túžbu stať sa svätcom dnešnej doby. Veronika Kajanová rozpráva o svojom mesačnom aktívnom pobyte u sestier saleziánok.

 

Ako si sa dostala k tejto skúsenosti života v Rožňave pri saleziánkach?

Myslím, že každý človek si potrebuje raz zodpovedať otázku svojho smerovania. A tak, keď človek hľadá, láka ho aj niečo skúsiť, aby zistil, či to čo našiel je to správne. V rámci môjho hľadania som uvažovala, kde by som mohla získať skúsenosť, ktorá by ma mohla niekam nasmerovať. Prostredníctvom internetu som zisťovala, čo by mi bolo blízke. Prešla som viaceré laické ale aj rehoľné komunity, až raz jedného dňa som sa rozprávala s mojou kamarátkou o tom a ona mi povedala o saleziánkach a o jednej sestre, ktorá natáča o vašom živote videá, tak som sa na to pozrela a preštudovala som si vašu stránku. Zaujala ma vaša činnosť, pretože mi je práca s mládežou blízka. Potom sa už len stačilo na vás skontaktovať a rozhodnúť sa obetovať časť mojich prázdnin.

 

Čo presne si u saleziánok robila a aké časové obdobie?

U saleziánok v Rožňave som strávila jeden mesiac z letných prázdnin. Moja činnosť spočívala v dvoch úrovniach: pozorovateľ a dobrovoľník. Dobrovoľnícka činnosť zahŕňala pomoc v Krízovom centre Dominika, ktoré sestry v Rožňave spravujú. Snažila som sa pomáhať s deťmi, ktoré v tomto centre žijú. Keďže deti mali tiež prázdniny, tak som s nimi trávila veľa času hrami vonku a občas aj prechádzkami do blízkeho okolia. Mojim cieľom bolo hlavne venovať im svoj čas a pozornosť. V rámci dobrovoľníctva som tiež bola ako animátor na prímestskom tábore a vypomáhala som na tábore pre starších s názvom Divočina.
Keďže som chcela spoznať aj to, ako sestry žijú, pozorovala som a snažila som sa zapájať do života komunity, a to zúčastňovaním sa na spoločných modlitbách, spoločnom stolovaní a tiež na apoštoláte. Často som sa so sestrami rozprávala o ich živote, skúsenostiach, o službe mladým apod.

 

Čím ťa obohatil tento mesiac, čo v tebe rezonuje?

Obohatil ma predovšetkým novými skúsenosťami v práci s mladými, ktoré som mohla tiež porovnávať s už doterajšími skúsenosťami. Som tiež vďačná, že som mohla trochu nahliadnuť aj do rómskej pastorácie, keďže v Krízovom centre boli prevažne rómske deti. Bolo to pre mňa niečo úplne nové, ale nesmierne obohacujúce. Človek pri práci s deťmi, ktoré majú inú mentalitu a prichádzajú z prostredia, ktoré má iné priority a inak nastavené pravidlá, často prehodnotí vlastné priority a na svoj život pozerá už trochu inak.

 

Aké saleziánky si spoznala?

V prvom rade som sa u nich stretla s veľkým prijatím. Aj keď sme sa nikdy pred tým nestretli, už od začiatku som mala pocit, akoby sme sa poznali. Za čo som nesmierne vďačná, pretože to bolo niečo, čo ma utvrdzovalo v tom, že to bolo správne rozhodnutie. A inak sú to úplne normálne ženy, čo je v dnešnej dobe tiež vzácne, ktoré sa rady smejú a snažia sa prežívať život v radosti, aj keď nie všetko ide podľa predstáv.

 

Inšpiroval ťa ich život k niečomu konkrétnemu?

Asi v schopnosti prežívať radosť aj v úplne všedných dňoch a maličkostiach. Radosť, ktorá je znakom svätosti, ale tiež odovzdanosti Bohu. Určite aj týmto spôsobom sa dá svedčiť o Bohu vo svete, ktorý je plný stresu, tlaku a zhonu.

 

Dagmara Čepelová

Foto: archív Veronika Kajanová

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk