Šťastie bez nárokov

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“  Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: »Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,« poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: »Hneď si poď sadnúť k stolu«?  Vari mu nepovie skôr: »Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom«?  Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?  Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: »Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.«“ Lk 17, 5-10
 
Dnes by sme sluhu, presnejšie otroka z Ježišovho minipodobenstva mohli pripodobniť k operkám pri deťoch či tých starších, k robotníkom v dobre zmenžovanej firme, ale aj k rehoľníkom na rôznych poliach apoštolátu. Ešte lepšie k zodpovedným za ich spoločenstvo, veď týmto podobenstvom sa Ježiš obrátil priamo na apoštolov. Všetci menovaní sú nahraditeľní a ani jeden z nich si po celodennej drine nemôže vyložiť nohy a povedať: „Teraz ma obslúžte vy!“ Že Ježišove slová platia v bežných pracovných vzťahoch je nám jasné, no zrejme sú platné aj vo vzťahu k Bohu. Neprotirečí si však Ježiš, keď nám o pár kapitol prv za bedlivú službu  sľuboval svoju vlastnú obsluhu ? (porov. Lk 12,37)
 
Pre svet je vysnívanou slobodou nechať sa obsluhovať. Pre Ježišových nasledovníkov by  ňou, naopak, mala byť šanca slúžiť. Aj Don Bosco čestne sľuboval svojim synom iba tri veci: chlieb, prácu a nebo. Žiaden honor navyše. Popri všetkej našej obetavosti Ježišovi určite nejde o to, aby sme mali otrockého ducha. Skôr o bedlivé neobsluhovanie seba, keď si so všetkou dôslednosťou nezakladáme na svojich výkonoch či funkciách, ale jedine na Bohu. Ba naše srdce by nemala nakaziť ani farizejská požadovačnosť na posmrtnú odmenu. Lebo pečaťou toho, že mu patríme je nezištnosť, zatiaľ čo nárokovanie si je v priamej službe nášho ega. Naopak, vedieť si na nič nenárokovať je vrcholom vnútornej slobody, o ktorej tento svet nemá ani šajnu. Zároveň je podstatou nášho šťastia, pri ktorom všetko, vrátane ťažkostí a námah preciťujeme ako dar.
 
Ak Pán nájde takéhoto cirkevného šéfa či zasvätenú operku podľa svojho srdca, neodolá. Spokojne môžu rátať s tým, že sa opáše a začne ich obsluhovať on sám. Hneď teraz. Či tak nerobil so svojimi obľúbencami, ktorí sa báli na niečo čo i len pomyslieť, aby im Pán okamžite nevyhovel? K tomu, aby sa to stávalo i nám stačí horčičné zrnko viery. Kiež ho objavíme už dnes.
 
sestra Dáša
foto: Konárik kvitnúcej horčice,  Strom z horčičného semienka