Naši svätí

Sv. František Saleský (1567 – 1622)

Sviatok: 24. januára

 

Svätý František Saleský (1567 – 1622), pastier plný horlivosti a učiteľ lásky, inšpiroval dona Bosca svojím optimistickým humanizmom a totálnou pastoračnou obetou v starostlivosti o duše. V roku 1854 vyhlásil: „Panna Mária chce, aby sme založili kongregáciu. Rozhodol som sa, že sa budeme volať saleziáni. Uchýlime sa pod ochranu svätého Františka Saleského a budeme mať účasť na jeho nekonečnej láskavosti.“ V roku 1854 don Bosco dal prvej skupinke 17 mladých, ktorí túžili nasledovať jeho kroky v práci s mládežou, názov Nábožná spoločnosť svätého Františka Saleského.

Svätý František Saleský (pôvod jeho mena je z talianska od sv. Františka z Assisi, ktorého otec nazýval v detstve pre jeho znalosť francúzštiny Francesco-Francúzik) sa narodil taliansko-švajčiarskom pohraničí v Savojsku na zámku Sales 21. augusta 1567. Vyštudoval filozofiu a právo v Paríži. Počas svojho pobytu v Paríži býval v jezuitskom kolégiu a získal aj vynikajúce duchovné vedomosti. Ako 19-ročný pod vplyvom reformácie prekonal krízu viery. Podľa náuky o predurčení bol presvedčený, že bude zatratený. Mal pevnú povahu a krízu prekonal myšlienkou: „Keď už nebudem môcť milovať Boha vo večnosti, chcem ho milovať aspoň tu na svete.“ Po štúdiách v Paríži absolvoval právnickú fakultu v Padove. Ako dvadsaťštyriročný napriek nesúhlasu otca si zvolil kňazskú dráhu. Jeho prvé pôsobisko bolo celkom pod vplyvom kalvinizmu. Nedal sa znechutiť a svojimi listami burcoval k návratu ku kresťanstvu. V roku 1599 pápež vymenoval úspešného misionára ta pomocného a v roku 1602 za diecézneho biskupa v Ženeve. Bol to človek ušľachtilého a prenikavého ducha, učený humanista a veľký duchovný vodca. Všetkým sprístupnil cestu asketiky (Filotea) a ukázal podstatu duchovného života v láske k Bohu (Teotim). Aj v svojom biskupskom úrade bol neúnavným pisateľom a štatistiky hovoria, že napísal okolo 6000 listov. So svätou Janou de Chantal založil a viedol rád Navštívenia. Vyčerpaný apoštolskou činnosťou zomrel 28. decembra 1622. Dnešný sviatok súvisí s prenesením jeho ostatkov do Annecy 24. januára 1623. Za svätého bol vyhlásený v roku 1665, za učiteľa Cirkvi v roku 1871. Pius XI. ho v roku 1923 vyhlásil za patróna tlače a žurnalistov. Na jeho sviatok pápeži vydávajú posolstvo k Svetového dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa slávi na Siedmu veľkonočnú nedeľu.
Na ikonografii je zobrazený sám alebo so sv. Janou Františkou de Chantal. Vedľa svätca často vidíme srdce ovinuté tŕním.

Sv. Mária Dominika Mazzarellová (9.5.1837 – 14.5.1881)

Sviatok: 13. mája

 

Z krátkych 44 rokov života takmer 20 ich prežila ako aktívna členka laického náboženského združenia Dcéry Nepoškvrnenej, ktoré pôsobilo vo farnosti Mornese. Vďaka vedeniu don Pestarina a spisom teológa Frassinettiho sa vo svojom úsilí o svätosť inšpirovala náukou sv. Alfonza de Liguori, sv. Františka Saleského a sv. Terézie Avilskej. Dievčatá priťahovala ako magnet, lebo bola veselá, duchaplná, pravdivá a plná dobroty. Posledných 9 zrelých rokov bola saleziánka – prvá generálna predstavená. Inštitút spolu s ňou a jej priateľkami založil Don Bosco 5.8.1872. Svoju úprimnú a konkrétnu lásku k Bohu a k blížnym prejavovala hlavne vynaliezavou prácou na spáse a celkovej výchove dievčat a na formácii svojich spolusestier. S donon Boscom mala spoločné presvedčenie o centralite Eucharistie a sviatosti zmierenia a dôverného vzťahu s Máriou ako základu osobného života a aj výchovnej činnosti. Cirkev v procese blahorečenia uznala, že mala mimoriadny dar duchovného rozlišovania. Vynikala tiež duchovným materstvom a darom viesť. Ako zázraky nutné pre proces blahorečenia boli uznané lekársky nevysvetliteľné uzdravenia dvoch talianskych dievčat 4-ročnej Ercoliny Mazzarello, jej rodáčky a 12-ročnej Rosy Bellavita, ktoré sa udiali na jej príhovor. Obe boli prítomné na slávnosti blahorečenia 20.11. 1938 v rímskej bazilike sv. Petra. Nasledovné uzdravenia 45-ročnej saleziánky sr. Maggioriny Avalle a 8-ročnej Carly Ramponi posunuli proces kanonizácie k záveru. 24. júna 1951 v Bazilike sv. Petra pápež Pius XII. vyhlásil Máriu Dominiku Mazzarellovú za svätú. Na slávnosti boli prítomné okrem 3 000 saleziánok, saleziánov, spolupracovníkov a množstva mladých opäť aj dve zázračne uzdravené. Dnes telesné pozostatky spoluzakladateľky Dcér Márie Pomocnice spočívajú neďaleko zakladateľa dona Bosca v turínskej bazilike Márie Pomocnice.

Mária Dominika Mazzarellová bola prvorodenou dcérou roľníckej rodiny, ktorá žila v Mornese – severotalianskej dedinke neďaleko Janova. Jej rodičia – Jozef a Magdaléna – sa vyznačovali veľkou pracovitosťou a aj ich deti sa naučili stráviť dlhé hodiny v práci na poli a vo viniciach. Dospievajúca Maìn – ako všetci volali Máriu Dominiku – húževnatá a fyzicky zdatná sa nedala nikdy odradiť od každodennej účasti na svätej omši, hoci to pre ňu znamenalo vstávať pred úsvitom a ísť cez vŕšky do vzdialeného farského kostola. Stala sa členkou združenia Dcéry Nepoškvrnenej, ktoré v roku 1855 na podnet učiteľky Angely Maccagnovej založil miestny kňaz don Pestarino – veľký obdivovateľ teológa Frassinettiho a dona Bosca. Spoločenstvo dievčat malo vlastné pravidlá duchovného života a charitatívnej činnosti. Keď v roku 1860 Mornese napadol týfus, s veľkou obetavosťou sa starali o chorých. Maìn ošetrovala rodinu svojho strýka a podarilo sa jej všetkých zachrániť. Sama sa však nakazila a ocitla sa pred bránou smrti.

Napokon vyzdravela, ale následky choroby jej už nikdy nedovolili vrátiť sa k práci na poli. Musela si nájsť iný spôsob života. Vyučila sa za krajčírku a spolu s priateľkou Petronillou založili krajčírsku dielňu pre dievčatá. Bolo to v časoch, keď aj don Bosco zakladal dielne, v ktorých sa chlapci mohli nielen vyučiť remeslu, ale si aj osvojiť kresťanské hodnoty a správanie. Maìn s priateľkami sa snažila o to isté s dievčatami. Don Bosco sám ich dielo z diaľky sledoval a povzbudzoval ich v ňom vytrvať.
V roku 1872 založili Inštitút Dcér Márie Pomocnice, neskôr známy aj pod menom saleziánky. Prvé sestry pochádzali práve z radov Dcér Nepoškvrnenej. Don Bosco pre ne napísal pravidlá a tridsaťpäťročná Mária Dominika bola ich oporou a vzorom, preto si ju sestry zvolili za predstavenú.

Prvú komunitu umiestnil v budove, ktorú dal vystavať v Mornese s úmyslom založiť tu školu pre chlapcov, ktorá sa ale nemohla otvoriť. Pre sestry nastali ťažké časy, pretože mornézania to vnímali ako zradu, za ktorú sa odplatili výsmechom, urážkami a odmietaním.

Môže sa zdať pozoruhodným, prečo sa don Bosco tak spoľahol na Máriu Dominiku, ktorá mala len chabé vzdelanie a v tom čase ešte nevedela písať. Avšak čas ukázal, že jeho voľba bola správna. Inštitút sa rýchlo rozvíjal a v roku 1877 šesť sestier, ktoré prešli jej kvalitnou saleziánskou formáciou, odchádza do Uruguaja spolu s treťou saleziánskou misionárskou výpravou. V roku 1879 sa komunita na pokyn Dona Bosca presťahovala do väčšieho domu v Nizza Monferrato, kde bolo lepšie dopravné spojenie. Počas života Márie Dominiky odišli ešte dve misionárske výpravy a spolu vzniklo 26 domov – v Taliansku, vo Francúzsku a v Južnej Amerike. Dnes sú sestry prítomné na všetkých piatich svetadieloch. Venujú výchovnej a evanjelizačnej činnosti pre mladých štýlom Preventívneho systému a tiež pôsobia na misiách.

Sv. Jozef Cafasso (1811 – 1860)

Sviatok: 23. júna

Don Jozef Cafasso sa narodil neďaleko v Taliansku v Castelnuovo d’Asti 15. januára 1811. Don Bosco ho po prvý krát stretol ešte ako seminaristu v prvom ročníku v Morialde, kde všade bolo plno zábavy, kaukliarov, hier a predstavení, kým on čakal na otvorenie kostola. Neskôr sa stal Don Boscovým duchovným vodcom a pomáhal mu hlavne v namáhavom hľadaní povolania a v prekonávaní mnohých ťažkostí rodiaceho sa oratória.
Spolu s Luigim Gualom viedol kňazský konvikt v Turíne. Taktiež sa staral o duchovnú správu vo väzniciach.
Zomrel v Turíne 23. júna 1860.
So súčastníkmi Don Boscom a Jozefom Cottolengom patrí k trom najznámejším svätcom Turína 19. storočia. 

Dlhší profil (pripravil František Kubovič SDB)

Nič nezaložil ani nevybudoval, ale vychoval zakladateľov a budovateľov. Od katedry a zo spovednice formoval majstrov viery, mužov a ženy plných Boha potrebných pre Cirkev jeho čias, ale aj potom. Keď nebol v škole alebo v kostole, bolo ho možné nájsť vo väzení medzi odsúdenými. Jozef Cafasso sa narodil v Taliansku v Castelnuovo d’Asti 15. januára 1811. (štyri roky skôr ako Ján Bosco). Navštevoval mestské školy v rodnom meste a potom odišiel do seminára v Chieri pri Turíne. Don Bosco ho po prvý krát stretol ešte ako seminaristu v prvom ročníku v Morialde, kde všade bolo plno zábavy, kaukliarov, hier a predstavení, kým on čakal na otvorenie kostola. V seminári medzi spolužiakmi nevynikal žiadnymi špeciálnymi schopnosťami, jeho postava bola viac neschopná ako schopná: malá postava, pokrivená chrbtica vďaka posunutým stavcom.
Bolo v ňom ťažko vidieť budúceho veľkého kazateľa, lebo jeho hlas bol veľmi tichý. Kňazom sa stáva už v 22 rokoch s dobrými teologickými základmi. Vstupuje do „Cirkevného konviktu“ v Turíne k teológovi Alojzovi Gualovi, kde si novokňazi prehlbovali teologické štúdiá a oblasť morálky. Okrem toho mali pastoračnú prax v kňazskej službe, tým že pracovali v nemocniciach, útulkoch a väzniciach. Don Cafasso vstúpil do konviktu ako žiak a už z neho nikdy neodišiel, stal sa z neho učiteľ morálky, duchovný vodca a rektor.
Aj keď má slabučký hlas, napriek tomu ho pozývajú kázať na rôzne miesta. Rozpráva veriacim v „misiách“ a kňazom na duchovných cvičeniach. Inšpirovaný morálkou Alfonza z Liguori, so svojou citlivosťou na osobu, vyučuje morálku a snaží sa tak bojovať proti každému druhu jansenistického rigorizmu, ktorý bol v tom čase ešte veľmi rozšírený a mnohých znechucoval v duchovnom živote. Kňazov učil, ako majú predstavovať vieru v pokoji a v dôvere, bez toho, že by porušil nejakú dogmu a ukázal im ako pochopiť neistých a zblúdených.
Mladý Ján Bosco ho pýtal o radu: chcel by ísť na misie, ale tu a tam má veľké množstvo ponúk a úloh… Cafasso odpovedá don Boscovi, ktorý ho neskôr definoval ako „model kňazského života“, jasne a krátko: „tvoje misie sú Turín“. Je to hlavné mesto Piemontu s množstvom mládeže ktorá je opustená, zanedbaná, nevie čítať, písať, je využívaná, nenávidená políciou. A tak mu pomáha v jeho začiatkoch, nájde mu miesto pre jeho prvých chlapcov a bráni ho pred útokmi tých, ktorí ho nechápu.
Chodia sa za ním radiť odchovanci, ktorí sa stali biskupmi a kardinálmi. Niektorí šľachtici mu dali návrh, aby kandidoval do Parlamentu. Jeho odpoveď bola: „Ale pri poslednom súde sa ma Pán opýta či som bol dobrý kňaz a nie dobrý poslanec“.
V Turíne je obľúbený a populárny pre jeho dielo medzi väzňami, ktoré nespočívalo len v návštevách, dobrých slovách a v cigaretách, ale zahŕňalo pomoc rodinám a pomoc po prepustení, aby sa väzni opäť nedostali do ťažkostí. Zahŕňa extrémne dlhé hodiny prežité s odsúdencami na smrť v momentoch beznádeje a na ceste k popravisku. Krehký kňaz sa nikdy neodvráti od zomierajúcich s ktorými sa rozpráva až po šibenicu, pripravený pokľaknúť si vedľa mŕtvych a zahrnúť ich materskými gestami lásky, požehnať ich a do ucha im šepkať posledné slová nádeje a ľútosti.
Zomrel v Turíne 23. júna 1860. So súčasníkmi Don Boscom a Jozefom Cottolengom patrí k trom najznámejším svätcom Turína 19. storočia. Pápež Pius XII ho svätorečil v roku 1947 a vyhlásil ho za patróna väzňov.
Duchovné čítanie

Žiadosť arcibiskupovi
Roku 1840, rok po smrti Luigiho Comolla, som prijal tonzúru a štyri nižšie rády. Bolo to v treťom ročníku teológie.
Hneď potom som začal premýšľať, či by som nemohol študovať cez prázdniny a tak preskočiť jeden rok. V tom čase sa to povoľovalo len veľmi zriedka. Nepovedal som nikomu ani slovo a osobne som zašiel za arcibiskupom monsignorom Fransonim. Požiadal som ho, či by mi nedovolil študovať látku štvrtého ročníka v lete, aby som mohol skončiť päťročné teologické štúdiá v školskom roku 1840-1841. Ako dôvod som udal vek. Mal som už 24 rokov.
Arcibiskup ma prijal láskavo. Pozrel si výsledky mojich doterajších skúšok a dovolil mi to pod podmienkou, že do novembra porobím všetky skúšky za štvrtý ročník. Skúšať ma mal teológ Cinzano, castelnuovský farár.
Za dva mesiace intenzívneho štúdia som sa pripravil, urobil som predpísané skúšky a bol som pripustený k subdiakonátu.

Myšlienka, ktorá vzbudzuje strach
Keď sa vraciam v myšlienkach k tomuto rozhodnému kroku svojho života, som presvedčený, že som nebol dostatočne pripravený. Chýbali mi daktoré potrebné pozitívne vlastnosti. Keďže som nemal nikoho, kto by sa bol priamo staral o moje povolanie, šiel som sa poradiť s don Cafassom. Povedal mi, aby som sa nebál a šiel ďalej a dodržal svoje slovo.
Na desať dní som sa utiahol do turínskeho misijného domu, aby som si tu v tichosti vykonal duchovné cvičenia. Urobil som si všeobecnú spoveď, preskúmal som celý svoj život, aby som sa mohol spýtať spovedníka, či som súci zaviazať sa navždy. Túžil som ísť ďalej, no chvel som sa pri myšlienke, že sa mám zaviazať na celý život. Preto som sa nechcel rozhodnúť vykročiť na cestu kňazstva bez úplne pozitívneho odporúčania spovedníka.
Od tej chvíle som sa usiloval zo všetkých síl zachovávať don Borelovu radu: «Povolanie sa zachováva častým prijímaním a v tichom sústredení pred Pánom. Tu sa formuje pravý kňaz.»
Vrátil som sa do seminára a dal som sa zapísať do piateho ročníka. Bol som vymenovaný za asistenta. Bola to «najvyššia funkcia», akú môže zastávať úbohý klerik.
19. marca 1841 som prijal diakonát a 5. júna som bol vysvätený za kňaza. Deň, keď som mal definitívne opustiť seminár, bol dňom smutným. Predstavení ma mali radi a dávali mi to najavo pri každej príležitosti.
Veľmi dobre som vychádzal so svojimi spoločníkmi. Môžem povedať, že som žil pre nich a oni pre mňa. Keď bolo treba dakoho oholiť, keď dakto potreboval kňazský biret alebo dačo zošiť alebo zaplátať, vždy sa obrátil na mňa.
Odchod z tohto domu, kde som prežil šesť rokov svojho života, kde som dostal výchovu a vzdelanie a nadobudol kňazského ducha a kde som bol zahŕňaný prejavmi dobroty a lásky, ma stál veľmi mnoho.

Prvá svätá omša
Za kňaza som bol vysvätený 5. júna 1841 v sobotu pred sviatkom Najsvätejšej Trojice. Prvú omšu som celebroval v kostole svätého Františka Assiského. Asistoval mi don Cafasso. Túžobne ma očakávali v rodnom kraji, kde už dlhé roky neboli kňazské primície, ale dal som prednosť Turínu pred rozruchom. Tento deň môžem nazvať najkrajším dňom svojho života.

Tri odmietnuté platy
Koncom 1841 leta som dostal ponuku na tri miesta. Jedna vznešená rodina z Janova ma pozývala za rodinného učiteľa. Ponúkala mi ročne tisíc lír. Moji krajania z Morialda ma žiadali, aby som ostal medzi nimi a prijal miesto kaplána. Zabezpečili mi dvojnásobný plat. A ponúkali mi aj miesto zástupcu farára v Castelnuove.
Prv než by som sa bol rozhodol, zašiel som do Turína poradiť sa s don Cafassom, ktorý bol už dakoľko rokov mojím radcom vo veciach duchovných i hmotných. Tento svätý kňaz si to všetko vypočul, zvážil ponuky dobrých platov, naliehanie príbuzných i priateľov aj moju veľkú vôľu pracovať a bez váhania mi povedal:
– Neprijímajte nič, ale príďte do Cirkevného konviktu. Potrebujete si doplniť svoju formáciu štúdiom morálky (vedy, ktorá učí kresťansky žiť) a kazateľstva. Ochotne som prijal radu a 3. novembra som prišiel do konviktu.

Konvikt
V Cirkevnom konvikte sme sa učili byť kňazmi. V seminároch sa dával veľký dôraz na štúdium právd viery a na debaty prehĺbiť sa v nich. Morálka sa obmedzovala na najťažšie a nejasné problémy. V konvikte sa seminárne štúdium dopĺňalo. V rozvrhu bolo rozjímanie, duchovné čítanie, dve prednášky denne (z morálky), prednášky z kazateľstva, čas na sústredenie a uvažovanie. A bol tu aj čas a možnosť študovať a čítať dobrých autorov.
Konvikt viedli dve osoby, vynikajúce múdrosťou i svätosťou. Bol to teológ Luigi Guala a don Giuseppe Cafasso.

«Vidím množstvo chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem»
Po troch rokoch prípravy prišla hodina rozhodnúť sa pre dajakú kňazskú prácu v živote turínskej cirkvi.
Don Giuseppe Comollo, starý a oslabnutý Luigiho strýko, farár v Cinzane, požiadal arcibiskupa, aby ma poslal do jeho farnosti za ekonomického správcu. Pre vek a chatrný zdravotný stav na tú prácu už nestačil. Arcibiskup súhlasil. Don Guala mi nadiktoval list, v ktorom som sa arcibiskupovi Fransonimu poďakoval, ale ponuku som neprijal. Don Guala s don Cafassom mi pripravovali iné pole apoštolátu.
Raz ma don Cafasso zavolal do svojej pracovne a povedal mi:
– Končíte svoje štúdiá. Treba sa dať do práce. Na Pánovom poli je mnoho pracovných príležitostí. Čo vás najväčšmi priťahuje?
– To, čo mi poradíte.
– Momentálne sú tu tri možnosti: miesto zástupcu farára v Buttigliera d’Asti, miesto profesora morálky v konvikte a miesto riaditeľa malej nemocnice, ktorá sa stavia vedľa Útulku. Čo si vyberiete?
– Čo pre mňa uznáte za najvhodnejšie.
– K čomu z toho máte najväčší sklon?
– Mojím sklonom je zaoberať sa s mládežou, však to viete. Rozhodnite, ako chcete. Vo vašej rade budem vidieť božiu vôľu.
– Na čo teraz myslíte? Čo vidíte vo svojej fantázii?
– Zdá sa mi, že som medzi množstvom chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem.
– Tak iďte na pár týždňov na prázdniny. Keď sa vrátite, poviem vám, kam ste určený.
Po prázdninách uplynulo dakoľko týždňov a don Cafasso nič. A mlčal som aj ja.
– Prečo sa nepýtate, kam ste boli určený? – povedal mi raz.
– Lebo chcem plniť božiu vôľu, kedy a kde mi naznačíte. Sám nechcem do toho nijako zasahovať.
– Tak sa zbaľte a choďte k don Borelovi do Útulku. Budete riaditeľom malej nemocnice svätej Filomény a budete pracovať aj v Útulku. Medzitým vám Boh ukáže, čo máte robiť pre mládež.

(Úryvky sú z knihy Spomienky Jána Bosca)

Sv. Dominik Savio (1842 – 1857)

Sviatok: 6. mája

Dominik sa narodil 2. apríla 1842 v San Giovanni di Riva, neďaleko Chieri v provincii Turín. Vychovávaný v rodine, ktorá žila pre naozajstné hodnoty, už od malička prekvapoval svojou ľudskou a kresťanskou vyspelosťou. Ako malý miništrant aj v zime čakal na kňaza pred zamknutým kostolom. Bol stále veselý. Jeho prístup k životubol naozaj hlboký, čo dokazuje aj jeho malý „životný projekt“, ktorý si iba ako sedemročný zapísal do zošita v deň svojho prvého svätého prijímania: „Budem sa často spovedať a na prijímanie pôjdem vždy, keď mi to spovedník dovolí. Budem svätiť zasvätené sviatky. Mojimi priateľmi budú Ježiš a Mária. Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“

Keď mal dvanásť rokov, stretol dona Bosca a požiadal ho o prijatie do turínskeho oratória, pretože veľmi túžil stať sa kňazom. Don Bosco bol príjemne zaskočený: „Zdá sa mi, že je tu dobrá látka.“ Dominik mu na to odpovedal: „Ja budem látka a vy teda buďte krajčír.“

Po prijatí do oratória poprosil dona Bosca, aby mu pomohol stať sa svätým. Skromný, vždy pokojný a radostný, veľmi usilovný pri plnení si študentských povinností, na vyučovaní náboženstva, pri posluhovaní chorým, pri uzmierovaní roztržiek, ochotný kedykoľvek pomôcť spolužiakom…

Novým kamarátom v oratóriu hovoril: „Pochopte, naša svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí. Iba sa usilujeme vyhýbať sa hriechu ako veľkému nepriateľovi, ktorý nás okráda o Božiu milosť a o pokoj srdca, a presne si plníme svoje povinnosti.“

Vďaka vernosti svojmu projektu, podporenému častým pristupovaním k sviatostiam a synovskou oddanosťou Panne Márii, ho Boh v jeho radostnom sebadarovaní zahrnul mnohými darmi a charizmami.

Keď 8. decembra 1856 Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, Dominik sa zasvätil Panne Márii a začal rýchlo napredovať vo svätosti. V roku 1856 spolu s niekoľkými priateľmi založil apoštolskú Družinu Nepoškvrnenej.

Mama Margita raz povedala svojmu synovi, donovi Boscovi: „Máš veľa dobrých chlapcov, ale nikto sa v kráse a dobrote srdca nevyrovná Dominikovi.“ A zdôvodnila to takto: „Stále ho vidím modliť sa, zostáva v kostole aj vtedy, keď iní už vyšli. Každý deň si cez prestávku nájde čas na krátku poklonu Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti… V kostole sa správa ako anjel v nebi.“

Dominik Savio zomrel 9. marca 1857 v Mondoniu. Don Bosco krátko na to napísal jeho životopis a zakaždým, keď ho čítal, rozplakal sa. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Bazilike Márie Pomocnice v Turíne.

Sviatok Dominika Savia slávime 6. mája. Pius XI. ho definoval ako „vzrastom malého, ale duchom veľkého obra“. Je patrónom miništrantov i nastávajúcich mamičiek a každý rok je zaznamenaný prekvapujúci počet vyprosených milostí na jeho príhovor.

Modlitba
Svätý Dominik Savio,
pomôž nám spoznať Božiu lásku,
aby sme našli silu žiť úplne pre Ježiša
a zanechať hriech. Daj, aby sme sa
s pomocou Panny Márie naučili
plniť si svoje povinnosti, trpezlivo
zušľachťovať svoju povahu
a odvážne sa angažovať pre dobro
druhých. Nech takto objavíme spolu
s tebou pravú radosť a staneme sa
šťastnými tu i vo večnosti. Amen.

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759